Významné osobnosti:
(zdroj: Vladimír Ammer, www.cachtice.sk)
Narodili sa tu:
Rudolf Čavojský (1901 – 1983)
- ochotník a politik, poslanec pražského parlamentu za HSĽS,
neskôr poslanec Slovenského snemu
Rudolf Strechaj (1914 – 1962)
- ochotník a politik, účastník SNP, člen povstaleckej SNR,
neskôr poslanec NZ a SNR, podpredseda vlády a predseda Zboru
povereníkov
RNDr. Eduard Šimo, CSc.
(1923 - ) - hydrológ – 1949-1953 pracovník dnešného
Geografického ústavu SAV, od roku 1954 Ústavu hydrológie
a hydrauliky SAV. Autor vyše 30 vedeckých a odborných štúdií –
vyznamenaný Čestnou plaketou A. Stodolu za zásluhy v technických
vedách (1973).
Prof. Ing. František Slanina,
CSc. (1931 – 2003) –
námestník ministra všeobecného strojárenstva ČSFR –
vysokoškolský profesor – generálny riaditeľ VÚMA – predseda
predstavenstva VÚMA v Novom Meste
Prof. Karol Ondreička
(1944 – 2003) - absolvent Pedagogickej fakulty VŠP v Nitre
a Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave – akademický
maliar a pedagóg na VŠVU a UK v Bratislave
Narodili i zomreli:
JUDr. Ľudovít Jesenský (1867 –
1953) - hlavný konzul
vo Švajčiarsku a v USA,
Jozef Masarik (1893 – 1948)
- notár, publicista a významný poľnohospodársky odborník,
založil prvé okresné múzeum v Čachticiach
Eugen Blau
(1904 – 1972) - roľník a obchodník – spoluzakladateľ
Štefánikovho divadelného krúžku (1928) a ochotnícky herec – člen
ilegálnej protifašistickej skupiny
V obci pôsobili:
Jozef Urbanovský (1793 – 1865)
- v rokoch 1833 – 1855 farár, národohospodár, významný národný
buditeľ a iniciátor IV. sednice literárneho spolku Tatrín
Dominik Štubňa Zámostský
- v rokoch 1946–1947 učiteľ, školský inšpektor, významný básnik
a spisovateľ
|
Pamiatky:
(zdroj: cachtice.sk)
Čachtický hrad
sa nachádza medzi obcami Čachtice a Višňové. Staviteľom hradu
bol Kazimír z rodu Huntpoznanovcov, Bíňskej vetvy. Výstavba
najstaršieho jadra sa uskutočnila medzi rokmi 1263-1276. hrad sa
prvýkrát spomína v roku 1276, keď ho Kazimírovi synovia Peter a
Pongrác ubránili pred nájazdom českého kráľa Otakara II. V
období vlastníctva Michalom Orságom de Guth bola na hrade
dobudovaná trojpodlažná kaplnka, z ktorej drevený chór je
umiestnený v gotickej kaplnke svätého Antona. Posledné prístavby
uskutočnili Orgszágovci. Po roku 1604 zdedila, po smrti manžela,
hradné panstvo Alžbeta Báthoryová, ktorá tu bola za zločiny
proti ľudskosti na príkaz Palatína Turzu (Thurzo) v roku 1610
uväznená. V roku 1708 bol hrad vypálený vojskami Františka
Rákócziho. Odvtedy pustol a dnes je zrúcaninou, z ktorej je
nádherný výhľad na okolie.
Baroková Golgota
z roku 1620 je umelecké dielo talianskych majstrov. Dala ju postaviť
Judita Révaiová, nevesta Alžbety Báthoryovej, ako prosbu o
odpustenie hriechov, ktorých sa jej svokra dopustila trýznením
nevinných dievčat.
Baroková socha Sv. Floriána.
Sochu dal postaviť zemepán Pavel Forgáč. Na podstavci má dva
rodinné erby. Socha bola nedávno zreštaurovaná a vrátená na
pôvodné miesto. Sv. Florián patrón hasičov mal obec ochraňovať
od požiarov.
Barokový Mariánsky stĺp
na námestí z roku 1742. V prvej polovici 18. storočia obyvatelia
Čachtíc veľmi trpeli nájazdmi rôznych vojsk a tlúp bývalých
vojakov, epidémiami a živelnými pohromami, ktoré predstavovali v
čase drevených a hlinených domčekov so slamenými a šindľovými
strechami dva hrozné živly – voda a oheň. V súvislosti s
mariánskym stĺpom to boli požiare. V priebehu deviatich rokov
bolo 30 ničivých požiarov. Tak 15.04.1723 pri veľkom požiari
horela aj strecha kostola. Bolo zrejmé, že požiare okolo roku
1738 niekto zakladal úmyselne. Ľud bol prestrašený, modlil sa za
ukončenie pohrôm a v roku 1741 za farára Jozefa Mackoviča zložil
slávnostný sľub – putovať každoročne do Šaštína a prosiť tam
Bohorodičku za odvrátenie častých požiarov. Aby zvýraznili svoje
rozhodnutie, v roku 1742 dali občania postaviť mariánsky stĺp.
Na čelnej strane je text (chronostikon). V preklade: „Ku cit
hviezdami zdobenej Panny a Matky venujú veriaci za deväť rokov
tridsať raz požiarom postihnutí“. Mariánsky stĺp je vzácna
baroková pamiatka.
Božia muka pri cintoríne
stála už v roku 1679, keď vypukol mor – pestis, na ktorý zomrelo
89 ľudí. Tu ich pochovali oproti želovianskemu cintorínu. Pri
prestavbe cesty tu našli hroby.
Barokový kostol sv. Ladislava.
Vedľa stojaci pôvodne
gotický kostol dal postaviť vojvoda Ctibor I. roku 1390. Mal
jednu kostolnú loď s veľkými oknami a na streche malú sedlovú
vežičku s prilbicou. V roku 1680 ho prestavali, rozšírili a
zbarokizovali. V súčasnosti má 10 veľkých okien. Vybavenie
tvorilo 7 oltárov a kazateľňa. Na arkádovom chóre je
neskorobarokový organ. Hodnotné sú barokové dvere na bočnom
vchode z roku 1661. Pod kostolom sú tri hrobky. Na vonkajšej severnej stene odkryli v
roku 1940 pôvodné gotické okno. Kostol je zasvätený sv.
Ladislavovi. V roku 1681 postavili vežu kostola, ale pre chybné
základy ju v roku 1740 zbúrali a postavili novú. Baroková stavba
má 4 podlažia. V roku 1756 v nej bolo 6 zvonov. Na vojnové ciele
armáda v roku 1916 zobrala 4 a v súčasnosti je vo veži 5 zvonov.
Pod vežou je hrobka s viac ako 50 rakvami významnejších
mešťanov. Oba cirkevné objekty stoja v kamennej pevnosti so
strieľňami. Iste dobre poslúžila na obranu proti menším skupinám
útočníkov. Do pevnosti vedú tri vchody: Hrubé schody sú na
kamenných verajách datované – Rax Mathes – 1496, Medzihorská
brána bola renovovaná 1594. Pozoruhodný je kamenný oblúkový most
s farskými schodmi a portálom z roku 1697.
Gotická kaplnka.
Pozornosť návštevníkov upúta na briežku stojaca kamenná pevnosť s
kaplnkou a kostolom. Najstaršia stavba je gotická kaplnka sv.
Antona zo začiatku 14.storočia. Vidno však na nej viaceré prvky
zhodné so stavbami z veľkomoravského obdobia. Má malú svätyňu
(presbytérium) so šiestimi rebrami, ktoré sa na strope zbiehajú
do svorníka s trojuholníkovým erbom. Rebrá sú položené na
ihlanovitých konzolách. V stene sú dva oblôčiky. Loď je obdĺžna,
na východnej stene má dva väčšie obloky. Povalu tvorí valená
klenba so štukovou výzdobou na troch pároch pilierov. Nad
vchodom je drevený chór s maľovanými obrazmi Panny Márie, sv.
Štefana a sv. Ladislava, prevezený sem z hradnej kaplnky. V
hrobe pod kaplnkou je 34 rakví kňazov a ďalších osobností
mestečka. Zvonku nad vchodom je gotický štvorlístkový oblôčik a
na štíte kamenný kríž.
Kaštieľ Nádašdyovcov nazývaný cisársky, mal po uskutočnenej prístavbe jedného krídla pôdorys
v tvare U. Jeho obraz sa nezachoval. Zachoval sa však opis
hradného kapitána Pavla Kardoša z roku 1645. Kaštieľ mal 46
miestností – dve veľké sály, z ktorých tá v novom objekte mala
až 13 okien. Boli tu panské obývacie izby, spálne, klenotnica,
dve jedálne, kuchyňa, pekáreň, miestnosti pre čeľaď a sklady. V
kaštieli bolo päť pivníc a pod záhradou ešte rozsiahle
labyrinty. Okolo kaštieľa bola ovocná a kvetinová záhrada a za
ňou vinohrad. V tomto kaštieli bývala Alžbeta Báthoryová (Bathory)
so svojím manželom Františkom Nádašdym, keď sa práve zdržiavala
v Čachticiach. Tu spáchala časť svojich zločinov. V roku 1662
kaštieľ vyhorel, ale ešte ho opravili. Po smrti Františka
Nádašdyho II. (1671), odsúdeného na smrť pre účasť na
protihabsburskom sprisahaní, jeho majetok zhabal štát. Časť
prenajal Révaiovcom (Révay) a Draškovičovcom. Neskôr (1695)
kráľovská komora predala majetok Krištofovi Erdödimu (Erdödy).
Posledným majiteľom neobývaného kaštieľa bol statkár Springer.
Zachovala sa kamenná pivnica, ktorá slúži Poľnohospodárskemu
družstvu Čachtice na uskladnenie vína. Zo severnej strany nad
cestou na Višňové sú pozostatky múra a bašty, ktorý tvoril
ohradu.
Kaštieľ Orságovcov stál zhruba na mieste, kde je dnes kúria Drugetovcov. Z kaštieľa zostal
len kus múra, ktorý svedčí o tom, že budova bola poschodová,
pretože na vrchu múra sa zachovali kamenné konzoly. Jeden z
majiteľov – Ladislav Ország – bol veľký milovník vinohradníctva.
O jeho vzťahu k vínu svedčil i pnúci vinič vytesaný do kamenných
rámov okien a dvier kaštieľa. Jeden takýto kameň je zamurovaný
na moste vedúcom do kostolnej pevnosti (vpravo nad schodmi). O
kaštieli s tiež hovorilo ako o súdnom paláci. Tu sa rozhodovalo
nad životom a smrťou obžalovaných. Opis budovy sa nezachoval.
Katakomby – pivnice. V náučných slovníkoch a bibliografiách vydaných v uplynulých
storočiach v rôznych jazykoch, Čachtice sú uvádzané ako
mestečko, či veľká obec poľnohospodárskeho charakteru, s právom
poriadať výkladné a dobytčie jarmoky. Zhodne sa zmieňujú o
vynikajúcich vinohradníckych pivniciach, akých široko ďaleko
nevidieť. Je zaujímavé, že za niektorými kamennými lisovňami a
pivnicami nachádzali sa chodby – katakomby (zaužívaný výraz v
Čachticiach), ktoré mali vlastnosť tajných priestorov a slúžili
ako úkryty pre ľudí a iste aj ich majetky, či náboženské ciele.
Najrozsiahlejšie boli priestory Na doline pod záhradou
Nádašdyovcov. Vykopané do žltej hliny – spraše, s hladkými
stenami, románskymi a gotickými klenbami. Podobné sú známe na
Zádvorí grófa Revaja (Revay) rodín Jesenskej a Slíšovej (neskôr
Konopovej – Urbanovej). Tieto priestory neboli nikdy štátom
chránené, boli aj sú v rukách súkromných vlastníkov, ktorí sa v
niektorých prípadoch „postarali“ o ich znehodnotenie. Dnes o
nich hovoríme ako o bývalých pamiatkach, pretože sú na mnohých
miestach vrátane vchodov zasypané a nebezpečné pre návštevníka.
Len vínne pivnice boli najmä na hlavnej ulici od Ulice
osloboditeľov po kostol, v Kúrii, Revolučnej ulici, na Zádvorí,
v Medzihorskej a na dnešnej Ulici Jozefa Urbanovského. Boli
vynikajúce na uskladnenie vína, niekedy aj poľnohospodárskych
produktov (zemiakov, repy) – kamenné s primeranou vlhkosťou a
vynikajúcim vetraním. Na základe poznania a literatúry o nich
bližšie pojednáva Vladimír
Ammer v bibliografii Čachtice.
Kúria Drugetovcov je renesančná prízemná budova postavená začiatkom 17. storočia ako
menšie vidiecke sídlo šľachty. Postavil ju gróf Juraj Druget z
Humenného, manžel Kataríny Nádašdyovej (Nadasdy). Neskôr sa
dostala do vlastníctva Andrášiovcov (Andrásy) a Jesenskovcov. Má
tvar písmena U, nad vchodom je oblúkovitý portál s erbom
Drugetovcov uprostred.
Renesančný kaštieľ
- Západne od kostolnej
pevnosti dal postaviť 1668 chorvátsky bán Mikuláš Draškovič. Je
to jednoposchodová bloková budova s výrazným stredným rizalitom.
Na začiatku 18. storočia budovu získali Forgáčovci (Forgách).
Pristavili k nej dve krídla, jedno na juhozápade a druhé na
severovýchode. V západnej časti pôvodnej budovy zriadil v roku
1708 biskup gróf Pavel Forgáč kaplnku, ktorú vysvätil 22.
októbra 1708 Mikuláš Lipai (Lippay), novomestský prepošt „sub
titulo Patronae Hungariae“. Poslednými majiteľmi bola rodina
Čenkayová, ktorá kaštieľ kúpila v roku 1851 od Mikuláša Forgáča
(Forgách). Budovu prenajímali nemajetným občanom a postupne sa
dostala do dezolátneho stavu. V roku 1945-1958 bola budova z
prostriedkov štátu opravená. Dve krídla postavené Forgáčovcami
boli odstránené, oltárny kameň, ktorý bol pohodený v bývalej
kaplnke, je osadený v stene pod bránou vľavo. Po roku 1989 sa
budova dostala do vlastníctva Trenčianskeho múzea. Od roku 1960
je v časti budovy na poschodí umiestnené múzeum histórie Čachtíc
a Tatrína.
Rímskokatolícka fara stojí v blízkosti kostola na starobylých základoch. Pôvodne bola
prízemná. Za účinkovania Jozefa Urbanovského II. pred rokom 1847
ju zvýšili o jedno poschodie. V týchto rokoch dal vo dvore
postaviť kaplnku a hospodárske budovy. Fara je národnou
kultúrnou pamiatkou. Uskutočnilo sa tu dňa 10. augusta 1847
pamätné štvrté zasadnutie Tatrína. Na podnet Miestnej
organizácie Matice slovenskej v Novom Meste nad Váhom v
spolupráci s okresnými orgánmi s obcou Čachtice odhalili 6.
augusta 1933 na budove pamätnú tabuľu pripomínajúcu túto
významnú udalosť. Jej autorom je M. Kraus z Nového Mesta nad
Váhom. Z príležitosti 150. osláv Tatrína bola pod farou na
námestí umiestnená nová pamätná tabuľa.
Tatrín -
Po stáročiach nádejí a neúspechov
sa na Slovensku začali od roku 1836 národné boje, keď namiesto
latinčiny zaviedla vládnuca vrstva v Uhorsku ako úradnú reč
maďarčinu. Zavládla všade - v úradoch, školách, v kostoloch.
Proti tomuto útlaku vystupovali hŕstky slovenskej inteligencie.
Bola tu však nejednotnosť v používaní jazyka. Katolícka vrstva
národa pridržala sa bernolákovskej slovenčiny, evanjelici písali
biblickou češtinou. A práve táto nejednotnosť Slovákov bola
veľmi vhod vládnucim kruhom. Vzhľadom na veľkú zaostalosť
Slovenska, ktoré mala v rukách maďarská šľachta a s ňou aj
slovenská, ale pomaďarčená, v slovenskom národnom hnutí celá
ťarcha ležala na drobnej mestskej a dedinskej buržoázii a
inteligencii pochádzajúcej z ľudu. Vedúci činitelia vo
vznikajúcich spolkoch práve pre veľkú zaostalosť ľudu začínali
so základným vzdelávacím, osvetovým a výchovným pôsobením...
Zvonica – umieráčik. Z 18. storočia stojí v blízkosti západnej strany kostolnej pevnosti
nad cestou. Hlas jej zvona bolo počuť v čase moru, cholery,
požiarov a iných nešťastí.
|